7 najčastejších prejavov batoľaťa po príchode mladšieho súrodenca

Aké sú teda najčastejšie prejavy batoľaťa po príchode nového súrodenca na svet?

Každé dieťa reaguje inak. Veľa záleží na celkovej situácii v rodine, na príprave na bábätko a zapojení staršieho súrodenca do diania. Často sa ale stretávame s niekoľkými typickými reakciami.

1. Vyžadovanie si neustálej pozornosti

Najčastejšie reagujú deti po narodení súrodenca tým, že na seba neustále upútavajú pozornosť rodičov, kladú časté a dotieravé otázky. Akoby žadonili a nikdy nemali dosť.

V skutočnosti je za tým túžba po potvrdení lásky rodičov voči staršiemu súrodencovi, pretože zrazu je tu aj niekto iný, komu túto lásku venujú. Dieťa potrebuje uistenie, že s príchodom bábätka sa nič nezmenilo. Že rodičovskej lásky je tu dosť pre každé dieťa. Že ho máte veľmi radi a ste na neho hrdí.

V tejto situácii rozhodne pomáha venovať staršiemu dieťaťu každý deň aspoň pár minút 100% pozornosti bez rušenia okolitých vplyvov. Tým mu doprajete pocit bezpečia a lásky, o ktorý týmto správaním neustále žiada. 

Hrajte s ním hru, ktorú si samo vybralo, urobte z toho rutinu. Na túto dobu sa bude dieťa tešiť a zároveň ho to naučí trpezlivosti. Nemenej dôležité je tráviť čas s každým dieťaťom osamote, aj keby to nebolo pravidelne. Obe deti totiž potrebujú jedinečný kontakt a pocit, že sa nemusia o rodičov s nikým deliť.

2. Regresná nápodoba

Veľmi častú skúsenosť uvádzajú rodičia aj v súvislosti s návratom správania staršieho dieťaťa do veku dávno minulého. Napodobňuje správanie bábätka, vracia sa k cumlíku, vyžaduje aj fľaštičku a podobne.

Neupierajte mu možnosť “hrať sa na bábätko”, nezhadzujte ho pred sebou samým so slovami: “Ale prosím ťa, veď už si veľký!” Dovoľte mu občas zakúsiť opäť onen pocit byť malým bábätkom. 

Ideálnym riešením je urobiť z toho zábavu. Chvíľu sa cielene hrajte na bábätko: “Chceš popestovať ako bábätko?” alebo “Ty by si chcela tiež mliečko, čo? Tak tu máš fľaštičku, ako malá sestrička!” Také skúšanie väčšinou netrvá veľmi dlho a starší brat alebo sestra, až sa tohto pocitu nabaží, si veľmi rýchlo uvedomí, že vlastne nie je o čo stáť.

Pri narodení dieťatka sa u staršieho súrodenca môže opäť objaviť obdobie pomočovania (enuréza) či pokakávania (defekácie). Táto záležitosť je veľmi nepríjemná nielen pre rodičov, ale hlavne aj pre dieťa samotné. Preto odporúčam nekomentovať, nekritizovať, venovať tomu minimálnu pozornosť, pretože presne o túto pozornosť dieťaťu ide. 

Keď sa začne znovu pocikávať, zostaňte vecní. Dajte mu suché oblečenie, ale nenadávajte mu. Vyhnite sa vetám typu „Ako sa to mohlo stať?“ alebo vety začínajúce „Prečo?“ Na toto vám rovnako malé batoľa nebude vedieť odpovedať. 

Namiesto toho dieťa vyzvite k spolupráci: „Poď, pomôžeš mi odniesť to do práčky?“

3. Frustrácia, strach z opustenia

Dieťa môže po narodení súrodenca zažívať až neovládateľný pocit frustrácie, pocit, že už nie je rodičmi milované a že jeho miesto zaplnil niekto iný. Necíti sa byť už dôležitým v rámci rodiny a môže sa uzatvárať do seba a živiť v sebe naďalej tento pocit. 

Vašou úlohou je mu tento pocit dôležitosti opäť vrátiť, aby sa z takého emočne vypätého podhubia nestala živná pôda pre choroby, alergie všetkého druhu či negatívne postoje do budúcnosti. V takýchto situáciách sú totiž psychosomatické prejavy veľmi časté a zároveň málo kedy riešené až k príčine.

4. Žiarlivosť, náschvály

V súvislosti s narodením súrodenca sa tiež môže prejaviť žiarlivosť na bábätko, prípadne až naštvanie a pocit, že za to môže mama. Dieťa jej potom robí naschvály, nedokáže odpustiť a zvyšuje sa tým aj pravdepodobná väčšia fixácia na druhého z rodičov. Aj tento prejav sa dá sčasti minimalizovať samotným prístupom k dieťaťu už vo fáze tehotenstva. 

Pripravujte staršie dieťa na príchod bábätka.

Vzhľadom na to, že batoľa ešte nemá predstavu o čase, odporúča Harvey Karp začať pripravovať batoľa na príchod bábätka tak dva mesiace pred pôrodom. Najlepšie je to formou hry s bábikou, šepkanie do bruška a prvé náznaky komunikácie. Ak už bábätko v brušku kope, naučte batoľa zhlboka dýchať a pomôcť tak sebakontrole aj uvedomeniu svojich emócií.  Rozhodne nepremiestňovať ani nesťahovať v tejto dobe batoľa do inej izby, pokiaľ ste to nestihli skôr. Inak riskujete, že sa batoľa bude cítiť odstrčené.

Osobne veľmi odporúčam pripraviť batoľaťu darček od bábätka po jeho narodení, prípadne darček batoľaťa pre bábätko, ktoré si navzájom odovzdajú v pôrodnici, pri prvom kontakte. Toto sa mi úžasne osvedčilo.  Po príchode domov z pôrodnice dovoľte svojmu prvorodenému dieťaťu pomáhať, zamestnajte ho, dajte mu dôležitú úlohu (priniesť plienku, uterák, namazať bábätko, zozbierať mu hračky zo zeme). Ukážte mu, ako veľmi ho potrebujete, ale nenúťte ho, pokiaľ pomáhať nechce. Neprehovárajte ho. 

Jeho pomoc komentujte slovami: „Ďakujem, to mi veľmi pomohlo!“. Tieto skúsenosti môžete schválne komentovať aj nahlas pred partnerom po jeho príchode z práce: „Predstav si, ako mi dnes Adelka pomohla a malým….“  Žiarlivosť vo veľkej miere  pramení z kritiky, ktorou je dieťa častované.

Odolajte potrebe svoje staršie dieťa neustále korigovať „Takto nie, prosím ťa nesiahaj na neho!“, ale povzbuďte ho skôr, ako to má robiť správne: „Bábätku sa páči, keď ho pohladíš takto po čelíčku. To ti ide naozaj dobre.“ Dohovorte si vopred so starými rodičmi, príbuznými a návštevami, aby sa po príchode venovali najskôr staršiemu dieťaťu, vhodné je priniesť drobnosť aj staršiemu dieťaťu, ak nesú darček aj pre bábätko. Prípadne majte po ruke pripravený “záložný darček” vy sami.

U nás doma sa mi osvedčila ešte ďalšia vec, ktorú by som tu uviedla – vylepšite uspávací rituál, obohaťte spoločné zaspávanie. Batoľaťu prečítate rozprávku, po zhasnutí svetla potom spoločne zaspievajte bábätku pesničku. Od určitého veku vás prekvapí, že sa potom mladšie batoľa pridáva k rytmizácii pesničky samo, ak ste tento rituál zaviedli skôr a spievate napríklad dve pesničky stále rovnako každý deň pred spaním. Je úžasné sledovať, ako spoločný uspávací rituál obe deti zbližuje.

5. Chybná vzájomná komunikácia

Veľakrát je kameňom úrazu problém vzájomného nepochopenia. Keď si vzájomne nerozumejú, viazne komunikácia a objavuje sa frustrácia na oboch stranách. A toto je v prípade dvoch malých detí situácia ako stvorená pre konflikt. 

Čo teda ešte môže pomôcť v raných súrodeneckých vzťahoch? Ako sa môžu deti spolu dohovoriť?

Z vlastnej skúsenosti veľmi odporúčam využívať znakovú reč pre počujúce batoľatá Baby Signs®. Znakovanie je akýmsi komunikačným mostom, ktorý môže dospelý ponúknuť dieťaťu vo chvíli, keď dieťa chce komunikovať, ale ešte nehovorí. Tento spôsob komunikácie odporúčajú aj autorky knihy „S láskou a rozumom. Využite emočnú inteligenciu vo výchove“, Ivana Procházková, Jitka Ševčíková a Michaela Tilton.

6. Hnev, hysterické záchvaty

Autori Vojtech Čierny a Katarína Grofová, rovnako ako Lawrence E. Shapiro v situácii hnevu zdôrazňujú úlohu „sebaupokojovania“. Je to dôležitý okamih, kedy učíme deti sebakontrole, ako upozorňuje Shapiro vo svojej knihe „Emočná inteligencia dieťaťa a jej rozvoj“. 

Dospelý človek začne počítať do desiatich, u malého dieťaťa by mohlo pomôcť toto: „Zastav sa na chvíľu. Nádych – bruško ide hore, výdych – bruško ide dole, nádych – som s tebou, výdych – nie si tu sám, nádych – som u teba, výdych – počúvam ťa.“

Nebuďte tiež prekvapení, keď vám vaše staršie dieťa povie ako zdôvodnenie svojho hnevu napríklad niečo v zmysle: „Mamička, ja chcem, aby sestrička zomrela/aby už odišla/ aby tu už nebola/aby s nami už nebývala“ alebo „Mamička, ja chcem , aby to zase bolo ako predtým.“ V tejto chvíli to možno batoľa naozaj tak silne prežíva a nie je si do dôsledku vedomé svojich slov, cíti sa veľmi neisto. Pamätám si na toto oznámenie ako dnes, celý deň som nechápala a opakovane plakala, ako môže niečo také vôbec len povedať. 

Vedzte ale, že časom zmení názor, zistí, že je vlastne fajn mať brat alebo sestru. Stačí k tomu vhodným spôsobom dopomôcť napríklad spoločnými aktivitami. Druhý spôsob, ako reagovať na detský hysterický záchvat, ktorý odporúčajú Isabelle Filliozat a manželia Kopřivovi, je zostať s ním, prijať spolu s dieťaťom túto emóciu a pomocou pochopenia ju spoločne prekonať. Rozhodne neodchádzať do inej izby a nenechať dieťa so svojou emóciou samo, pretože nie je vo veku, kedy by ju naozaj mohlo zvládnuť. 

Manželia Kopřivovi upozorňujú v tejto súvislosti na význam „empatickej reakcie“, ktorá prispieva k emocionálnemu rozvoju detí, pretože výskumy dojčiat a batoliat potvrdili, že schopnosť empatie je nám vrodená. Empatická reakcia sa potom podľa Kopřivových skladá z aktívneho načúvania, pomenovania pocitov, ktoré dieťa prežíva (kľúčová zložka u detí) a vyjadrenie podpory. Nie vždy je ale rodič v pohode pri takom záchvate, aby mohol takto pokojne sprevádzať dieťa v jeho emócii. Preto sa v tomto prípade odporúča rozhodne neodsudzovať dieťa, nedávať mu žiadne nálepky typu „Ty si ale neposlušný / neplecha a pod.“, ale používať zo strany rodiča tzv. „Ja-výrok“, ktorý dieťa nijako neuráža a nezhadzuje ho. Stačí povedať „Ja sa hnevám/ Som naštvaný.“

A s týmto spôsobom sa v poslednej dobe stotožňujem aj ja, pretože má podľa mojej skúsenosti na dieťa oveľa väčší a dlhodobejší dopad, vrátane učenia emócií pozorovaním.

7. Agresivita

Najčastejšie sa agresivita detí objavuje v období vzdoru, teda medzi druhým až tretím rokom života. A práve v tejto dobe (už tak náročnej pre batoľa) väčšinou prichádza „votrelec“ vo forme súrodenca. 

V knihe „Výchova v období vzdoru“ oznamuje čitateľom Annette Kast-Zahn, že: „Je možné, že vaše dieťa pocíti voči vášmu „novému“ dieťatku skutočnú zlosť. Bude doňho strkať, biť ho alebo hrýzť.“ 

Autorky knihy „S láskou a rozumom. Využite emočnú inteligenciu vo výchove“ ale píšu, že: „Agresivita však do života dieťaťa patrí. Jej veľkým prínosom je, že sa takto z tela odplavujú negatívne emócie.“ 

Prosím rodičov o uvedomenie si, že toto obdobie k vývoju malého človiečika skutočne patrí, že je to zároveň jedno z najdôležitejších období v ranom detstve, keď sa dieťa učí veľmi dôležité úlohy. Učí sa, že samo o sebe je osobnosťou a že ako osobnosť pôsobí určitým spôsobom aj na svoje okolie.  Zároveň sa netreba nechať pohltiť rovnakou emóciou a nereagovať rovnako agresívnym spôsobom aj na dieťa, pretože, milí rodičia, dieťa sa v tomto veku učí najmä nápodobou, čiže kopíruje správanie, ktoré vidí.

O agresivite hovoríme väčšinou vo vzťahu k jedincovi, o rivalite potom ako o vzájomnom súperení medzi dvoma stranami. Rivalita sa väčšinou objavuje medzi súrodencami rovnakého pohlavia. Pramení z pocitov nepochopiteľného obmedzenia práv, nedostatku lásky a bezmocnosti v dovolaní ochrany. Medzi deťmi sa na každodennom poriadku objavujú šarvátky, často vyúsťujúce v otvorený boj.

„Mladšie deti sa učia riešiť problémy na základe skúsenosti. Podporujte ich, aby sami riešili svoje problémy, namiesto aby ste ich vyriešili za nich.“ hovorí autor knihy „Emočná inteligencia dieťaťa a jej rozvoj“ Lawrence E. Shapiro. Preto skúste len dodať: „Vyriešite si to medzi sebou sami, alebo budete chcieť pomôcť?“

Autorka: Ing. Kateřina Kučová, Certifikovaná lektorka programov GoKids a Baby Signs v Ostrave